Namiesto sebapoznania lexaurin?

 

 

Neviem, ako je to vo vašom okolí, ale ja sa nestačím čudovať, ako pribúda ľudí, ktorí užívajú buď pravidelne alebo príležitostne lieky proti depresii. Či sú mladí alebo starí, bohatí či chudobní, všetci potláčajú svoj smútok veľmi podobne.

Áno, do života každého z nás občas prídu starosti alebo zúfalstvo. Niekedy dokonca musíme čeliť tragédii a naša bolesť je taká obrovská, že sa nám zdá, že to nevydržíme.Pred pár týždňami sme mali v rodine obrovskú tragédiu – teta môjho manžela prišla o svojho 25-ročného syna. Skvelého chlapca, ktorý bol v rozpuku života a rozhodne nemal odísť. No stalo sa. Nikto to už nevráti.Nesmierne som tetu obdivovala.Okrem magnézia nechcela žiadne oblbováky, dovolila si byť smutná, plakala… Vypustila svoju bolesť, aby sa nezbláznila. A postupne jej bolo lepšie.Tá hrozná rana zanechá určite na jej duši jazvu do konca života, ale žije. A cíti. To je PRIRODZENÉ.Prirodzené nie je napratať sa liekmi, keď nie pre seba, tak kvôli iným, aby mi už konečne dali pokoj a prestali ma riešiť.

Ťažké chvíle nás posilňujú, robia z nás pevnejšie a komplexnejšie osobnosti. Ak to nevydržíme a utlmíme sa liekmi, objavenie svojho potenciálu a výstup na vyšší level nášho života sa nekoná…

Ľudia zabudli byť NORMÁLNI. Nechcú plakať. Nechcú sa do seba ponoriť a rozmýšľať, prečo majú depresie (ktoré sú často len skrytý smútok a volanie duše po zmene). Nevedia sa dostať k tej studnici nekonečnej sily, ktorú má každý z nás v sebe. Nechcú pre zmenu niečo robiť.

Načo bylinky, psychoterapia, meditácia, modlitba, ticho, prechádzky v prírode, kompletné prehodnotenie svojich priorít a životných cieľov, keď sa to všetko dá vyriešiť jednou tabletkou?

Prikladám vám úryvok z rozhovoru s Janom Hnízdilom, ktorého vám, myslím, netreba predstavovať:)

„V Česku berie lieky proti depresii a úzkosti 650-tisíc ľudí. To je celkom dosť. Nedávno som čítal, že sa plánuje stavba nových psychiatrických centier. Ľudia už stresujúcemu životnému tempu nestačia, chodia k lekárom, dopujú sa liekmi. To však nie je cesta k uzdraveniu. Spoločenský systém je chorý a ten, kto sa naň adaptuje, je vlastne mentálne postihnutý. Ľudia trpiaci úzkosťou alebo depresiou sú paradoxne normálni, ešte niečo cítia, nevzdali sa. Smerujeme k tomu, že väčšina normálnych, citlivých ľudí bude na psychiatrii a vonku zostanú len psychopati.“ (prevzaté z webu erun.hnonline.sk)

Takže ako? Začnete konečne komunikovať so svojou dušou?

 

[sc:banner-kalendarvsz ]