Vzorné dievča

Poznáte ten výrok Marilyn Monroe:  „Dobré dievčatá sa dostanú do neba, zlé všade.“ Určite sa zhodneme v tom, že veľa z nás  bolo vychovávaných prísnou rukou. Našu hodnotu určovalo to, aké máme známky v škole, či máme upratanú izbu, či sa vieme slušne každému pozdraviť, či sa nedostávame sa do konfliktov a hlavne, či nevytŕčame príliš z radu.

A ak sme vytŕčali, tak naši rodičia a učitelia pripustili iba to, aby sme vyčnievali len našimi excelentnými známkami v škole, prípadne nadpriemernými výsledkami v športe alebo školskom zbere.  Jednoducho išlo iba o výsledky, výsledky, výsledky… Nešlo vôbec o nás. Ak by sme sa opovážili mať iný názor, existovali veľmi rýchle a účinné metódy na uzemnenie takéhoto drzého individualistu.

Ja som odmalička často mala iný pohľad na veci ako ostatní, ibaže v systéme sa nedalo s ním veľmi fungovať.  Bola som vždy to vzorné dievčatko, ktorého hodnotu určovali kvality, o ktorých som písala vyššie. Pozorne som sledovala dospelých, ktorí svoje názory vyslovovali úplne otvorene.  Aj keď sa s ostatnými nezhodli, mohli si to vydiskutovať, ale nikto im nehovoril: „Ty si nejaká moc múdra na svoj vek. Nedovoľuješ si? Na to máš ešte čas.“

A tak som sa zabrzdila (dnes už chápem, prečo som mala v 1. triede 7x za zimu angínu). A čakala som, kým príde môj čas. Môj čas neprišiel s dovŕšením mojej 18-tky. A neprišiel ešte veľmi dlho. Pusu som musela držať ešte aj na vysokej škole a takisto aj vo svojom prvom zamestnaní. Keď som po svojom prvom zlepšovacom návrhu, ktorý niekomu nevyhovoval, zrazu dostávala pár mesiacov tretinové osobné ohodnotenie, pochopila som, že aj tu odo mňa chcú, aby som si ticho robila svoju robotu a nesnažila sa robiť žiadne zmeny v zabehnutom systéme.

Mala som pocit, že toľko toho mám, čo chcem dať a povedať svetu, ale nikto o to nestál.  A tak sa zasekla aj moja kreativita… Ono to síce navonok vyzeralo, že komunikujem bez problémov a som tvorivá, ja som ale mala pocit, že fungujem iba na 50%.

Snažila som sa byť perfektná v práci, mala som perfektne vyupratovanú domácnosť, výborne som varila a piekla, výborne som vyzerala, príkladne vychovávala deti, ale stále to nebolo dosť.  Tak, ako som stále hľadala, čo by som mohla robiť ešte lepšie, aby sa mi dostalo ocenenia, tak stále niekto hľadal chyby na mojej práci, na mojom vzhľade, na tom, ako by som lepšie mohla viesť domácnosť a lepšie vychovávať deti. Až mi prišlo z tej honby za perfektnosťou ZLE!

Dnes si uvedomujem, aká nekvalitná bola moja komunikácia s celým svetom vďaka štýlu mojej výchovy. A neviním za to ani mojich rodičov, ani učiteľov. Vtedy to jednoducho tak bolo. Čakala som na slobodu otvoreného sebavyjadrenia a keď prišli príležitosti, nebola som toho schopná. Môj mozog mi hovoril, že zasa budem odsudzovaná, ponížená a umlčaná. Mal s tým vyše 20-ročné skúsenosti a inú cestu ani nepoznal. Takže som bola buď ticho, alebo som vybuchovala, keď som bola pod tlakom.

Čo sa týka medziľudských vzťahov, som veľmi vnímavý človek, a tak som začala pozorovať ľudí okolo mňa, čo robia inak, že dosahujú výsledky, ktoré by som chcela mať aj ja. A zrazu mi to docvaklo. Títo ľudia  neboli „dobrí“ chlapci, ani „dobré“ dievčatá. Bolo im jedno, čo si o nich kto myslí. Ich hodnotu neurčovalo, čo si o nich pomyslia iní, nepotrebovali  ocenenie od nikoho. No pritom neboli bezohľadní. Svoju pravdu a názory si dokázali hájiť ohľaduplne a taktne.  Ale ich NIE znamenalo naozaj nie. Nezáležalo im na tom, čo si o nich pomyslia, ak odmietnu niekomu pomoc alebo sa nepriklonia k názorom väčšiny. A potvrdilo sa mi, že vždy to boli úspešní ľudia. Jednoducho preto, lebo veci robili inak. Boli autentickí, prirodzení a uvoľnení a naozaj ŽILI.

Takže som začala prehodnocovať svoj život od útleho detstva. Prešla som meditáciou, kde som sa stretla so svojím vnútorným dieťaťom, so svojou malou Stankou. Nechala som ju hovoriť všetko, čo potrebovala povedať a nechala som ju hovoriť toľko dlho, koľko chcela. Prijala som každé jej slovo. Spomenula som si na mnohé situácie z môjho života, kedy som nemohla otvorene komunikovať a odpustila som sebe aj druhým. Spomenula som si ale aj na úžasné malé víťazstvá v posledných rokoch, kedy som otvorenou a láskyplnou komunikáciou dosiahla to, čo sa iným zdalo nemožné. A bola som na seba hrdá.

Naviac som si uvedomila ešte aj niečo iné. Nechcem byť ani rodičom, ani učiteľom, ktorý vychová ďalšiu ustráchanú generáciu. Mojim deťom a študentom doprajem naozajstnú slobodu vyjadrovania. Aj keď sa mi to niekedy nepáči a nie vždy súhlasím so všetkým, čo povedia, dovolím im to – samozrejme v medziach slušnosti a taktnosti. To, ako to spracujem ja, je MȎJ problém. A stále sa v tomto smere mám čo učiť. Najkrajšie na tom všetkom je, že to nesmierne obohacuje moje vzťahy. Keď ľudia pri mne môžu byť sami sebou a neboja sa odsúdenia, dajú mi nahliadnuť hlbšie do svojich krásnych duší a vzájomne si to nesmierne užívame.

A ako to máte vy, priatelia?

[sc:banner-kalendarvsz ]

[sc:banner-bohata-zena-dlhy ]