Deň je tým, čo z neho spravíte

Ahoj, optimisti!

Minulý týždeň som si stiahla do mobilu super appku (Instamag, koho by zaujímalo:) – dajú sa v nej robiť veľmi pekné koláže. A ja som sa rozhodla, že si ich každý mesiac spravím aspoň 2 – 3. Nebude to obyčajná koláž, ale koláž radosti. A občas sa o nejakú s vami podelím:)Bude obsahovať fotky krásnych vecí, na ktoré narazím, zábery krásnych okamihov, ktoré sa mi podarí zachytiť, vzácnych stretnutí, pekných miest, ale i obyčajných každodenných vecí, ktoré mám rada. Žiadne vyumelkované fotky – len čistá, jednoduchá ľudská radosť zo všetkého okolo mňa. A za každou fotkou bude skrytý príbeh radosti:)

Pred rokmi, keď som začala strážiť svoje myšlienky, som si vymyslela album na FB, ktorý som pomenovala Čo mi robí radosť.  Odvtedy sa ku mne pridalo pár kamarátov, ktorí tiež chodia s otvorenými očami a všade nachádzajú veci, z ktorých sa tešia. A tak sa vzájomne delíme o to, čo nás robí šťastnými a inšpirujeme sa.

V poslednej dobe som svoj album zanedbávala, ale už sa lepším a začala som zasa zbierať kúsky do svojej kolážovej zbierky.

Niekto má zošit vďaky, do ktorého si pravidelne zapisuje všetko, za čo je vďačný. Ja budem mať fotografie, ku ktorým sa vždy rada vrátim a zas a znova mi vyčarujú úsmev na tvári. Pridajte sa ku mne!

Toto je moja prvá koláž. A za každou fotkou je príbeh – príbeh môjho rozhodnutia, že každý deň je tým, čo z neho spravím JA.

V posledných dňoch u nás veľa prší a deti nemôžu ísť von vždy, kedy by chceli. A tak doma vymýšľame, čo by ich bavilo. Menší Jurko vytrvalo ignoruje všetky výtvarné aktivity, resp. pri nich vydrží len veľmi málo. A tak som mu kúpila pastelky na vaňu. On totiž miluje nevšedné veci (zvlášť keď majú príchuť porušovania pravidiel:) A tak kreslí o 106. Síce to zatiaľ vyzerá prudko abstraktne, ale dôležité je, že ho to baví:) Pridal sa k nemu aj Ondrejko, z čoho mám naozaj radosť – moji synovia sú totiž každý úplne iný a veľmi sa spolu nehrajú. Ale v čmáraní na vaňu sú skvelý tím. Keby ste videli tú spoluprácu! Posilnilo to aj ich vzájomný vzťah – myslím, že tá fotka, kde sa objímajú hovorí za všetko. Ešte pred pár mesiacmi bolo úplne nemožné ich odfotiť spolu:)

V piatok sme boli v nemocnici s Ondrejkom na vyšetreniach. Nemám rada tú budovu. Nerozumiem ľuďom, ktorí tam pracujú nasilu. Nemajú radi svoju prácu a trestajú tým nielen sami seba, ale aj ostatných. Nechodievam tam často a aj tentokrát som tam šla so zlým pocitom.

Parkovala som na jednej ceste za koľajami a zastavili sme pri krásnom grafitti – Ty si stred vesmíru. Ďakujem neznámemu sprejerovi za toto posilnenie a nominujem ho za motivátora roka! Signály sú všade okolo nás, len si treba všímať. Presne tak – je to celé o mne a o tom, čo si ja vyberiem. Ak si vyberiem nechuť, tak otrávim samú seba aj okolie. Ak sa nad to povznesiem, zvládnem to. Tú nemocnicu dám s úsmevom a basta!

Takže sme pobehali, čo bolo treba a spríjemnili sme si to, ako sa len dalo. Kým sme čakali, tak sme si vymýšľali rôzne hry a Ondrejko sa chichúňal na celú chodbu. Po dvoch hodinách sme unavení, ale spokojní opustili inštitúciu pre neMOCných (rozumej pre ľudí, ktorí si neuvedomujú, akú moc nad svojím zdravím majú oni sami) a išli sme sa potešiť – návštevou kamarátky, Ondrejko novou hračkou a maminka kávičkou – sedí pri nej zachmúrený Lego panáčik, ktorého sme tiež na ňu pozvali, aby sa nemračil:)

A naša záverečná fotografia je nástenka v našej základnej škole – aby sme neprestávali veriť, že v každom človeku je dobro a naozaj ho v ňom videli.

Ak budete chcieť, pridajte sa ku mne. A ak si založíte podobný album, pošlite mi v komentári link. Veľmi sa poteším:)